Rekonštrukcia opevnenia hradísk скачать в хорошем качестве

Rekonštrukcia opevnenia hradísk

„Väčšinu svojich hradov budujú Slovania takýmto spôsobom: nájdu si lúky bohaté na vodu a kroviská a vyznačia si na nich okrúhle alebo štvorcové miesto podľa toho, akého tvaru a veľkosti chcú mať hrad. Potom kopú dookola, navršujú zem, ktorú spevňujú doskami a kolmi. Vytvárajú tak valy, ktoré budujú, až kým nemajú požadovanú výšku. Potom vymerajú pre hrad na výhodnej strane bránu a postavia k nej most. Po ňom doň vchádzajú.“ Ibrahim Ibn Jakob, 10. storočie. Slovania, a pred nimi Kelti, ľud lužickej kultúry a iné, staršie národy, nepoužívali na budovanie opevnení kamene zviazané maltou. Preto budovali na svoju obranu opevnenia, ktorých konštrukciu tvorili drevené brvná, navzájom rôznymi spôsobmi previazané, medzi ktoré stavitelia nasypali hlinu a kamene. Niekedy čelnú časť, otočenú k nepriateľovi, chránili kamenným múrikom (plentou), ktorý bol tvorený s nasuch kladených kameňov a opretý o drevenú konštrukciu hradby. Na vrchole takto postavenej hradby obvykle ešte bola drevená palisáda. Obrancovia, stojaci na hradbe tak mali proti nepriateľovi výškovú výhodu a ich telo bolo priamo chránené drevenou palisádou. Tento typ hradieb prebral aj ranouhorský štát a používal sa až do tatárskeho vpádu, kedy sa ukázal tento typ opevnenia ako nevyhovujúci, nakoľko Tatári vedeli drevozemné opevnenia účinne ničiť. Po ich vpáde preto kráľ Belo IV začal mohutne podporovať stavbu kamenných hradov, čo znamenalo úpadok budovania drevozemných opevnení. Hradiská zohrávali v dejinách Veľkej Moravy významnú úlohu. Fuldské anály napr. píšu o pevnosti Devín, v ktorej bojoval Rastislav proti franskému kráľovi Ľudovítovi. Popisujú tiež nevýslovnú rastislavovu pevnosť (zrejme hradisko Mikulčice) a ďalšie opevnené miesta, ktoré spôsobovali Frankom, a iným útočníkom nejednu vrásku na tvári. Budovanie hradísk máme aj archeologicky doložené najmä v priebehu 9. storočia, kedy naši predkovia často bojovali proti Franskej ríši, ale aj medzi sebou. Na začiatku 10. storočia, po smrti kráľa Svätopluka, začali na územie Veľkej Moravy útočiť kmene Starých Maďarov, ktoré postupne dobyli, alebo na základe vzdania sa získali niektoré kľúčové centrá Veľkej Moravy a tá sa ako centralizovaný štát rozpadla. Na začiatku 10. storočia preto aj nachádzame archeologické dôkazy po mohutných požiaroch, ktoré zničili niektoré významné hradiská, ako napr. Mikulčice na Morave, či Bojná na Slovensku. Konštrukcia hradísk mala rôzne detailné technické riešenia. My sme sa pokúsili priblížiť Vám jedno z možných riešený spôsobu výstavby a konštrukcie opevnenia. Pevné dubové brvná, postavené vertikálne a ukotvené hlboko v zemi, boli pospájané vodorovnými brvnami, čím sa vytvorilo drevené debnenie. Do takto vytvoreného priestoru naši predkovia postupne nasypali hlinu a kamene. Drevená konštrukcia potom hlinu držala v požadovanom tvare. Na vrchol takto vytvorenej hradby umiestnili palisádu a to tak, aby chránila celé telo obrancu, ktorý stál na hradbe, ale zároveň mala prieluky tak, aby v prípade potreby mohol obranca spoza palisády účinne strieľať z luku, hádzať oštepy či priamo sekať nepriateľa, ktorému by sa podarilo vyliezť až na hradbu. Slabinou drevozemných hradísk bola vždy ich drevená konštrukcia. Preto Slovania a staršie národy využívali možnosť kamenného múrika, opretého o drevenú hradbu, čím značne obmedzili možnosť útočníkov na zapálenie hradby. Napriek tomu časť hradísk nakoniec podľahla útoku a bola zničená ohňom. Po takomto zničení hradiska, kedy drevené časti hradby zhoreli, už nič nedržalo hradbu v pôvodnom tvare. Hlinená časť hradby a kamenná plenta preto po zániku hradiska postupne zvetrávali a strácali pôvodný tvar a formu. Nakoniec preto z drevozemného valu, ktorý mal pôvodne kontúry vymedzené drevenou a kamennou konštrukciou, zostal iba jednoduchý násyp, na spodku širší a smerom hore sa zužujúci. Takéto valy potom nachádzame dnes na pozostatkoch dávnych hradísk.