Krajina, kde sa neumiera | TivraHaven скачать в хорошем качестве

Krajina, kde sa neumiera | TivraHaven

„Krajina, kde sa neumiera“ je zasnená operná metalová balada o túžbe po svete, kde sa neodchádza, neopúšťa, nebolí a kde každý človek má svojho anjela — a každý anjel svojho človeka. O krajine bez chorôb, bez tráum, kde sú deti šťastné a ľudia si vážia, že stoja jeden pri druhom. Je to pieseň-sen. Nie útek od reality, ale pripomienka, aký svet chceme tvoriť v sebe a medzi sebou — aj tu, aj teraz. 👍🏼 Daj „páči sa mi“, ak ti skladba priniesla pokoj alebo nádej 💬 Napíš komentár: Ako by vyzerala tvoja „krajina, kde sa neumiera“? 🔄 Zdieľaj s niekým, kto potrebuje jemné svetlo do tmy 🔔 Odober a zapni upozornenia pre ďalšie liečivé skladby Text: Snívam… o mieste, kde sa nič nestráca. Snívam o krajine za tichou hmlou, kde sa neumiera, kde nikto neodíde. Kde srdce nemusí držať stráž, a slzy sa menia na zlaté lúče. Tam nemá strach svoje meno, tam bolesť nemá kam rásť. Len teplý dych pri rannej rose, a pokoj, čo sa dá počuť aj v nás. A každý človek tam má svojho anjela, čo stojí pri ňom, aj keď je noc. A každý anjel má svojho človeka, ktorý ho chráni… a dáva mu moc. Je krajina, kde sa neopúšťa, kde sa choroby rozpustia v piesni. Kde traumy nemajú korene, kde každé dieťa spí v bezpečí. A anjeli dozerajú zblízka, a ľudia si vážia, že sú tu, že dýchajú. Snívam o krajine, kde sa neumiera… kde pri sebe stojíme — a držíme si ruky. Snívam o uliciach bez tvrdých slov, kde nikto nie je „príliš“ ani „málo“. Kde sa neskrýva pravda do tieňov, a láska sa neberie za slabosť. Tam je každý deň tiché ďakujem, za zem pod nohami, za vlastný dych. A keď sa niekto zlomí, nie je sám, lebo pri ňom stojí celý svet — bez výčitiek. A každý človek tam má svojho anjela, čo pozná jeho jazvy aj sen. A každý anjel má svojho človeka, čo ho hýčka… ako najvzácnejší kameň. Je krajina, kde sa neopúšťa, kde sa choroby rozpustia v piesni. Kde traumy nemajú korene, kde každé dieťa spí v bezpečí. A anjeli dozerajú zblízka, a ľudia si vážia, že sú tu, že dýchajú. Snívam o krajine, kde sa neumiera… kde pri sebe stojíme — a držíme si ruky. Možno je to len sen… no aj sen vie byť kompas. Možno tá krajina nie je ďaleko, možno sa rodí v tom, ako sa dnes pozrieme na seba, ako dnes podržíme niekoho vedľa nás. A keď sa zobudím… chcem si z nej priniesť aspoň iskru. Aspoň jednu vetu, čo znie ako domov. Kde nik nie je cudzí, a každého niekto drží. Je krajina, kde sa neopúšťa, kde sa bolesť naučí odísť potichu. Kde traumy nemajú posledné slovo, kde láska má vždy priestor v dychu. A anjeli dozerajú zblízka, a ľudia si vážia, že sú tu, že dýchajú. Snívam o krajine, kde sa neumiera… a kým sem nedôjdem — budem ju tvoriť v sebe, v dotyku, v tichu. Snívam… a ten sen ma drží.