Скачать с ютуб LUNATIC GODS - Oriana (O Čertovom vrchu) OFFICIAL LYRIC VIDEO в хорошем качестве

LUNATIC GODS - Oriana (O Čertovom vrchu) OFFICIAL LYRIC VIDEO

Pieseň z albumu LUNATIC GODS - "Turiec" 2018 Hudba a aranžmány: Lunatic Gods Slová piesne: Ľubomír "Luboslav" Šimo & Tomáš "Lečo" Jakubec Maľby a animácia klipu: Peťo "Azraelangelo" Hoffmann Strih: Peťo "Azraelangelo" Hoffmann a Ľubomír "Luboslav" Šimo Nahraté v štúdiu Shaark v Bzenci v roku 2017´ Majstri zvuku: Pavel Hlavica a Petr Nejezchleba Mix: Pavel Hlavica a Lunatic Gods Mastering: Pavel Hlavica Čertov vrch – tak sa nazýva jedno z návrší nad hornoštubnianskou stanicou, nad ktorého temenom sa často kľukatejú blesky. Viac svetla do týchto javov a súvislosti o pôvode teplického liečivého prameňa prináša "Povesť o Čertovom vrchu". Naozaj sám Perún, boh hromu a blesku, sídli na tomto vrchu! – tak rozhodli prví usadlíci, čo doputovali do týchto lesnatých končín horného Turca a usadili sa v nich. Najskôr sa na vrcholy hôr, ani do tohto kopca, ktorý sa černel pred nimi hrôzou tajomna, veľmi neodvažovali. Veď pri búrkach, čo v prívaloch vôd často hukotali nad krajom, nestačili rátať Perúnové strely, ako sa zabárali jedna za druhou do jeho vrcholu. “Nebojte sa!” tíšili svoj ustráchaný ľud žreci, “to jeho božský majestát dáva znať, aby sme na tomto mieste postavili svätyňu, a tak si uctili nášho ochrancu svetla a ohňa, darcu týchto dvoch síl”. Na temene vrchu potom vyrástlo zrubové stavisko Perúnovho chrámu uprostred s kamenným oltárom. Div divúci, od tých čias sa naozaj akosi menej blýskalo nad krajom, menej dunieval hrom v lesoch i nad chalupami. Míňali sa roky, obelievali sluchy nielen samých žrecov, ale už aj žiakov ich žiakov, tmaveli zrubové steny Perúnovej svätyne,. Do kraja sa prihnali nové časy. Prichádzali v znamení kríža s učením, že je nedôstojné a pohanské ctiť si množstvo bohov, lebo vraj jestvuje iba jeden jediný Boh, vládca sveta! ”Nepripustíme, aby sme zapredali našu jedine pravú vieru. Veď kto nám dáva znať silu svetla a ohňa, ak nie Perún, kto nám stráži stáda, ak nie Veles, kto iný oživuje prírodu na jar, ak nie Vesna a moc lásky ľúbezná Živa. A kto iný odprevádza našich mŕtvych do Žalova, ak nie Morena! Spamätajte sa, ľudia, a zavrhnite falošných prorokov!” Tak volali ku svojim žreci a mnohí z osád Horného Turca im dávali za pravdu. So slovami žrecov však nesúhlasil ten, koho sa to malo najviac týkať. Bol to Veleslav, prvorodený syn hlavného žreca Horana. Raz pri pochôdzkach krajom spoznal čarokrásnu dievčinu Orianu. Ako vysvitlo, jej otec bol služobníkom tých, ktorí do týchto končín priniesli nové učenie o jedinom Bohu v znamení kríža. Takisto tam za kopcami opatroval svätyňu. V nej však namiesto obetných plameňov zneli modlitby a clivé spevy o láske, nádeji a viere vo večný život s jediným pravým Bohom. A tak sa aj v tomto vrchovskom kraji stretli dve súperiace sily ľudského ducha a myšlienok, no v údolí Turca z času na čas sa stretali aj dvaja mladí zaľúbenci. Pochádzali síce z dvoch náprotivných smerov ľudského myslenia, hľadajúc svoj zmysel vo viere, no to im nebránilo, aby obaja nenašli to spoločné, čo zušľachťuje život – lásku. Veleslav akosi častejšie začal chodiť na poľovačky a na návštevy svojho príbuzenstva na Hradište pod Lyscom. Aj Oriana vychádzala z rodnej viesky pod Kostolišťom dolu na kvitnúce lúky k rieke, vraj viť vence na oltár svojho Boha. Naši zaľúbenci sa stretali aj v spoločných úvahách, ako preklenúť hlbokú priepasť medzi dvomi svetmi, z ktorých pochádzali. Ich objatia a stisky rúk sa zdali byť predsa len slabučkým vláknom na upletenie povrazu, ktorý by preklenul priepasť medzi pohanstvom a kresťanstvom. Horan, Veleslavov otec, pokladal častejšie cesty svojho syna z domu za vychádzky k seberovnej dievčine, lebo už bolo načase, priviesť do domu nevestu. Nezdalo sa mu však, že Veleslav odchádza z domu vždy sám, bez kamarátov, ako to bolo zvykom pri návštevách vyvolenej nevesty. Horan dal teda svojho syna sledovať a tak sa dozvedel tú bolestnú zvesť, že Veleslav zapodel sa s dcérou človeka, čo slúži cudziemu Bohu. Keď si potom syna predvolal, dozvedel sa tú najstrašnejšiu zvesť, že Veleslav už prijal učenie jeho nepriateľov. V tú ranu rozľútený otec rozkázal Veleslava zviazať a sťa zmyslov zbavený preklial vlastného potomka. Vtedy sa sčista-jasna obloha zatiahla obrovitými čiernymi mračnami, deň potemnel a do dusivého ticha, zamihotal sa oslepujúci blesk a vzápätí zarachotil hrom. Nestihla doznieť jeho ozvena, keď sa nad Perúnovou svätyňou zaiskrila nová nebeská strela a šibla rovno do stredu oltára. V okamihu vysoko nad temeno Čertovho vrchu vyrazili plamene a rozľahol sa praskot horiacich brvien. V ohni zahynul i sám Horan. Od toho dňa nebolo viacej slychu ani po Oriane. Len ľudia neskôr zistili, že dolu na rovine bublajú pramienky liečivej horúcej vody, ktoré sa vydrali spod zeme na povrch. “To jej nenaplnená mladosť sa do teplého žriedla preniesla, aspoň tak môže byť ľuďom na osoh a spájať všetkých, čo hľadajú zmysel vo viere, i keď na náprotivných brehoch”, zvykli hovoriť…