ZAKLIATA PANNA VO VÁHU A DIVNÝ JANKO - Ivaneli / Janko Kráľ (zhudobnená poézia, Hviezdoslavov kubín) скачать в хорошем качестве

ZAKLIATA PANNA VO VÁHU A DIVNÝ JANKO - Ivaneli / Janko Kráľ (zhudobnená poézia, Hviezdoslavov kubín)

Túto pieseň nájdete aj na Spotify, Apple Music a ďalších streamovacích službách. Na doline v šírom poli, na tej tichej vodičke, povedajú starí ľudia o zakliatej paničke. A vraj práve na Vstúpenie, keď odíde preč stríg zhon, a keď tanec držia čerti, tá panna vychádza von. Ktorý šuhaj sa v to vezme šaty naopak si vziať a doprostred Váhu skočiť, že ju môže hneď odkliať. A ten potom čokoľvek chce, či to striebra, či zlata, to mu všetko hneď vyplatí tá panna už odkliata. Vídajú ju o polnoci koniari a voliari a tí, ktorí nocou blúďa, hajčovia a poštári. O tom ti prisahať budú, ak’ v šatách dlhých bielych, na skale černistej plačúc, kývala palcom na nich. Hneď ako päsť, hneď ak’ veža, ak’ k sebe ich volala, a tí, hybaj! jarky, poľom vraj že ich naháňala. A čo viacej: už aj taká sa vrava roztrúsila, že aj do dediny chodí, že vartáša dusila. Preto taký po okolných dedinách je veľký strach, že by žiaden von neišiel, čo by hneďky horel dach. Všetci na pec posadajú, čušiac ako myš v diere, len si dačo šuchne v izbe, kuk — či ich dač neberie. Paholok, čo kone zdochnú, čo ho gazda zabije — ani na krok — a radšej sa predkom v krčme opije. A poštár, čo ho hneď zajtra pán ako psa von pohne, a nemá sa kde utúliť, ani sa len nepohne. Lebo hocaj i najlepšie sa u bohatých žije, hej, ale na hriešnu dušu, ver aj strach nedobrý je! — Jedenásť bilo — tri štvrte sú preč, dvanásť sa blíži pomaly: voda sa búcha ako o múry do brehov pustých, na skaly. Peny sa iskria v svetle mesiaca, z pien lecikedy dač kukne, zahviždiac strašný na vŕbach vietor peny ako prach rozfúkne. Na vode šírej dač tak ak’ klepec krútiac sa, mechriac sa pláva: ľaľa, veď je to ak’ koníčatko — veď je to človečia hlava! Tvár voda myje, vlnka oblieva, a vlasy dlhé skrývajú, ktoré tak ako husacô peria, keď je víchrica, lietajú. Bože! Prebože! Kto to zahynul? Či ten, ktorého svet už viac netešil a chcel strašne dokončiť, do vody šírej sa hodiac? Či dáky pltník, ustatý celkom, zašiel s búrnymi vlnami? Ale nie — kukni, veď sa to hýbe, veď sa rozháňa rukami! Pomedzi vlasy jej kamsi-tamsi oči dve sivé strihajú — čo je to za chvost tam na tom konci? vari ho ryby drmajú! Ľaľa, veď je to len po pás človek, odpoly ryba chlpatá — na hriešnu dušu, ak sa nemýlim: je to tá panna zakliata. Dvanásta bije v diaľke hodina, mesiac na vodu zasvietil, naprostred Váhu na čiernej skale, pannu zakliatu osvietil. Taká ak’ stena v zváľanom zámku, oči ak’ okná sa zdajú, z ktorých ak’ hviezdy slzy blyštiace do vody temnej fŕkajú. Tam zapadajú tie svetlá božie — junák za nimi omdlieva, ale nádeja omdlenú dušu rosou života polieva. Junák na holé kľakne kolená, zaspieva Bohu pesničku — krížom sa žehná, na nebo pozrie a bozká čiernu zemičku. Ešte sa krížom tri ráz’ prežehná, pobozká krížik, pátričky — vtom „Amen“ povie a z brehov hodí sa do vzbúrenej vodičky. ČIup — voda berie, pred sebou hrnie, mladého Janka zakryje, a do samého bieleho rána vlnami hučí a vyje.